Tak som sa vrátila... z dovolenky... Londýn ma privítal pre neho nie veľmi typickým slnečným a takmer hrejivým počasím.. a viac-menej mu to aj vydržalo... prišla som s úsmevom na tvári, dúfajúc, že v ňom nájdem svoju stratenú rovnováhu... nádherné privítanie mojej najlepšej kamarátky (samozrejme na Viktorke ma "čakal" Miki... aj jeho som veeeeľmi rada videla, veď jeho všetky majú rady ;)) s kyticou ruží a kráľovskou ľaliou, k tomu torta so sviečkami a úžasne mäkký vankúšik... v takej chvíli človek pochopí, že na svete má stále spriaznenú a milú dušičku... aj napriek obrovskej vzdialenosti a odlišnosti pováh... skrátka sa asi dopĺňame...
Ďakujem Ivka, že ťa mám ... :)...
No a po tomto príchode som sa mohla poflakovať po zaujímavom, pre niektorých veľmi škaredom, hlavnom meste Veľkej Británie... Sama priznávam, že pred dvoma rokmi to pre mňa bol oveľa väčší zážitok.... ale aj dnes malo svoje čaro, keď som si uvedomila, že sa akosi dobre orientujem aj bez mapy, ktorým smerom, čo je... nuž som si vychutnala skôr uličky v okolí typických turistických atrakcií... túlajúc sa pomedzi staré tehlové domy... po úzkych chodníkoch... aspoň trochu si predstavujúc, aké to bolo kedysi dávno... tak ako to mám rada... hľadajúc obyčajnú históriu... nie slávne, známe udalosti... len predstavy o obyčajnom živote, obyčajných ľudí, o ktorom nemám vpodstate ani "páru" ...
Táto návšteva mi však prišla menej relaxačná... možno preto, že vnútorný nepokoj mi nedovolil celkom sa odreagovať... možno preto, že ma to stále ťahá na miesta, kde nie sú ľudia... mimo miest, hlavných ciest... a paradoxne sa vyberiem "liečiť" do Londýna ... no práve preto, trocha šokovej terapie, okolo ľudia, ktorí sa o mňa vôbec nestarajú... a vedľa mňa človek, ktorý ma pozná tak dlho a tak dobre... a presne vie, čo mi asi je, keď sa zahľadím do diaľky...
Nevyliečila som sa.... ale je mi lepšie... stále mám chuť utiecť... ale už menšiu... a menej často... Londýn je veľmi unavujúci.. ten zhon nie je pre mňa... a viem, že sa nesmiem vzdať... nesmiem prestať veriť a dúfať... túžiť... svet je veľký a plný... a keď ste tak ďalej od domova, zavoláte domov a z telefónu na druhej strane počuť... "Katuška moja zlatá, ako sa máš?"....
Už som doma... a určite sa tam vrátim... dúfam, že bez liečebno/zabúdacim zámyslom... nejako mi prirastá k srdcu... ale určite kvôli osôbke, ktorá mi k nemu už dávno prirástla....
Komentáre